Je najväčšia zo všetkých druhov včela. Hovorí sa jej aj včela obrovská. Robotnice dosahujú dĺžku 17 - 20 mm. Farba tela včiel je žltá. Vyskytuje sa v tropickej až subtropickej oblasti Ázie, hlavne v lesnatých oblastiach Indie a Nepálu. Včelstvá stavajú jediný plást, ktorý niekedy dosahuje dĺžku až 3 metre.

Včela zlatá je napriek svojej agresivite ( med sa odoberá v noci ) považovaná za veľmi produktívnu. V Indii tvorí až 3/4 celkovej produkcie medu. Jedno hniezdo môže obsahovať až 45 kg medu. V niektorých oblastiach zber medu včely zlatej tvorí podstatnú časť obživy ľudí. Med nie je považovaný za príliš kvalitný, pretože sa získava lisovaním a obsahuje veľa vosku.
Včela zlatá sa rozmnožuje rojením. Jej zdomácnenie nebolo veľmi úspešné, pretože v bezznáškovom období včelstvo opúšťa plást a migruje za lepšími podmienkami. Pritom vie prekonať veľké vzdialenosti. Udržať včelstvo v úle sa podarilo len niečo dlhšie ako 3 mesiace.

Je najmenšia zo všetkých druhov včela. Robotnice dosahujú dĺžku 9 - 10 mm. Žije hlavne v južnej a juhovýchodnej Ázii. Aj keď vyprodukované množstvo medu nie je veľké, med je považovaný za veľmi kvalitný. Údajne nekryštalizuje, pretože obsahuje väčšie množstvo dextrínov ako medy od iných druhov včiel. Je považovaná za významného opeľovača množstva poľnohospodárskych rastlín.
Spôsobom života sa podobá včele zlatej. Stavia jeden plást, ktorý opúšťa a presúva sa do oblasti s lepšou znáškou 2 - 3 krát ročne. Nie je však taká agresívna ako včela zlatá.

Spôsobom života je najpodobnejšia našej včele medonosnej. Vyskytuje sa v rôznych plemenách, ktoré sa odlišujú farbou aj veľkosťou v južnej, juhovýchodnej a východnej Ázii. Podobne ako včela medonosná je chovaná aj v úloch. Jej medné výnosy nie sú tak veľké ako u včely medonosnej, pretože sa veľmi často rojí. Je pôvodným hostiteľom roztočov Varroa jacobsoni. Časté rojenie a vysoké teploty sú zrejme príčinou ozdravovacieho procesu, kedy sa včelstvo zbaví parazitov.

Je vývojovo najdokonalejší druh rodu včela. Dáva najvyššie výnosy medu a zo všetkých druhov sa najviac hodí na chov v úľoch. Pôvodné rozšírenie je Európa, Afrika a Predná Ázia. Na americký a austrálsky kontinent bola prevezená až v 17. storočí. Dnes už je rozšírená prakticky po celom svete.
Okrem štyroch základných plemien včely medonosnej v Európe, rôzny autori uvádzajú až 11 ďalších (Goetze 1940). V posledných desaťročiach sa plemenitba včely medonosnej sústredila hlavne na skupinu hospodársky najvýznamnejších európskych plemien.

Pôvod sa odvodzuje hlavne z apenínskeho poloostrova ale jej pôvodným domovom je oblasť celého Stredozemného mora. Je veľká ako včela kraňská alebo včela kaukazská. Farba prvých štyroch zadočkových článkov býva žltá. Existujú aj včely s celým žltým zadočkom. Celkovo je mierna. Včelstvá začínajú plodovať skoro na jaro a plodujú bez ohľadu na znášku do neskorej jesene. Pritom nie je príliš rojivá. Prezimováva v silných včelstvách za zvýšenej spotreby potravy.

Pôvodne z centrálneho Kavkazu, Gruzínska ale rozchováva sa aj v Bulharsku.Exterierom je najviac podobná včele kraňskej. Má tmavý zadoček. Niekedy sa vyskytujú farebné odchýlky, hnedé až žlté škvrny. Má najdlhší sosáčik zo všetkých plemien Apis mellifera - až 7.2 mm.Je mierna, málo rojivá. Vytvára silné včelstvá, ale vrchol síl dosahuje až v lete. Veľmi silne propolisuje.

Pôvodná oblasť zahrňuje celú západnú, strednú a severnú Evropu až po Sibír.Vyskytuje sa aj v Tunisku.Je najväčšia z plemien Apis mellifera, ale má kratší sosáčik. Farba je tmavá, až čierna.
Má pomalší jarný rozvoj, udržuje stredne silné včelstvá, dlho ploduje a zimuje v silných včelstvách. Je agresívnejšia ako iné európske plemená Apis mellifera a viac rojivá. Je náchylná k onemocneniam včelieho plodu a málo odolná voči Varroa destructor. Aj kvôli týmto vlastnostiam bola vytlačená zo strednej evrópy včelou kraňskou.

Pôvod sa odvodzuje od názvu oblasti severozápadného Slovinska, Kraňska. Dnes je rozšírená v celej Európe a aj v Amerike.Je menšia ako včela tmavá, má však dlhší sosáčik a končatiny. Má rýchly jarný rozvoj. Prezimováva v slabších včelstvách s malou spotrebou zásob. Málo sa rojí. Je mierna a má dobrý medný výnos. V porovnaní s inými plemenami Apis mellifera je odolnejšia voči nákazám včelieho plodu.
Včela kraňská je v Európe zrejme najviac šlachtená profesionálnymi chovateľmi včelích matiek. Medzi najvýznamnejších patria línie rakúskych chovateľov Troiseck, Sklenar, Singer a Peschetz. Je samozrejme chovaná aj v iných krajinách. V Slovinsku je považovaná za národné plemeno.

Apis mellifica meda Scor.,Apis mellifica syriaca v. Buttel - Repin, Apis mellifica cypria Pollm., Apis mellifica remipes Ger. Všetky tieto plemená sú zafarbené do žlta, majú sklon k rojeniu a sú dosť agresívne. Preto sú postupne vytláčané evrópskymi plemenami.
Z Ázijských plemien je najviac cenená Včela anatolská, Apis mellifera anatolica Maa. žijúca v oblasti Iránu a Anatólie. Je stredne veľká. Zafarbenie do hneda. Je veľmi mierna a málo rojivá. Rezistentná na nemoci, dokonca ju deklarujú ako odolnú voči moru včelieho plodu. Brat Adam použil toto plemeno na kríženie pri vývoji plemena Buckfast.

Žije severne od sahary od východnej Líbie až po západné Maroko. Podobný poddruh sa nachádza aj v južnom Španielsku. V lete sa redukuje jej populácia asi na 50%. V extrémne suchých rokoch až na 20%. Tieto straty sú potom nahradené rojením, kedy včelstvá zakladajú viac ako 100 matečníkov. V dobrých rokoch má vysoké medné výnosy. Je bodavá.

Žije v oázach saharskej púšte. Pre svoju odolnosť a miernosť sa doporučuje na chov. Brat Adam použil toto plemeno na kríženie pri vývoji plemena Buckfast.

Je zvaná aj ako včela Lamarckého podľa francúzskeho biológa Jean-Baptiste Lamarcka. Osídluje údolie Nílu v Egypte a Sudáne. Nepropolisuje a netvorí zimný chumáč. Je mierna, pri rojení stavia veľký počet matečníkov.
V údolí Nílu v juhovýchodnom Egypte a severovýchodnej časti Sudánu žije aj Včela núbijská alebo sudánska, Apis mellifera nubica Laid. Exterierom sa podobá na včelu indickú.

Je podobná včele talianskej, ale je menšia. Je útočná aj rojivá. Na rozdiel od včely egyptskej silne propolisuje. Pri znáške uprednostňuje peľ, ktorý je priamou potravou pre liahnuci sa plod, pred nektárom. Aj vďaka tomu má rýchlejší rozvoj ako európske plemená.
V roku 1956 bola importovaná do Brazílie, kde 26 oddelkov uletelo. Včela stredoafrická sa nekontrolovane skrížila s importovaným európskym plemenom. Vznikol poly-hybrid, ktorý bol nazvaný "Afrikanizovaná včela medonosná". Za desaťročia obsadil skoro celú Južnú ameriku, celú Strednú ameriku a v roku 1990 sa cez Texas dostala do USA. V súčasnosti je už rozšírená v juhozápadných štátoch USA a v južnej Kalifornii.

Osídluje hlavne východné pobrežie Kene a Tanzánie. Spolu so včelou nubijskou je najmenšie plemeno včely medonosnej žijúcej v Afrike. Je veľmi agresívna.

Osídluje horské oblasti Kene, Tanzánie a Etiópie. Vyskytuje sa vo výškach 2000 - 3000 metrov n.m. Je to jedno z najväčších afrických plemien. Je tmavá a veľmi mierna. Aj toto plemeno použil Brat Adam na kríženie pri vývoji plemena Buckfast.

Vyskytuje sa v juhozápadnom regione Cape Juhoafrickej republiky. Je známa javom nazývaným thelytoky,čo je špeciálna forma partenogenézy, kedy robotnica je schopná klásť tzv. diploidné, samičie vajíčka, z ktorých sa liahnu včely robotnice ale aj matky.
Je tmavšia a trochu menšia ako evrópske plemená. V porovnaní s inými africkými plemenami je menej rojivá, ale rojí sa viac ako európske plemená. Je mierna a aj keď medný výnos nie je taký vysoký ako u európskych plemien, pre Juhoafrickú republiku má veľký význam ako opeľovač.
Okolo roku 1995 premiestnili včelári včelu kapskú do severnejších častí južnej afriky, kde sa prirodzene nevyskytovala.Včela kapská nebola nikdy interaktívna s inými africkými plemenami. Potom, ako bola včela kapská prevezená do oblastí kde boli aj iné plemená, začala sociálne paralyzovať včelstvá iných plemien.
Včela kapská sa bez problémov dostane do včelstiev iného plemena. Za okolností, ktoré doposial neboli dostatočne vysvetlené, sa stratí matka z hostiteľského včelstva a včela kapská začína so svojou vlasnou reprodukciou. Včela kapská má aj tú vlastnosť, že dokáže produkovať feromóny podobné feromónom včelej matky. Pretože parazitujúce robotnice kladú vajíčka, hostiteľské včelstvo nepociťuje potrebu naraziť matečníky a vychovať novú matku. Keďže robotnice nedokážu naklásť také množstvo vajíčiek ako regulérna matka, vedie to k tomu, že pôvodné včelstvo sa zmenšuje až skolabuje. Včela kapská si potom hľadá nové hostiteľské včelstvo.
Pre včelárov v južnej afrike začala byť včela kapská vážny problém. Voľne žijúce včelstvá takýmto spôsobom nie len likvidujú včelstvá, ale roznášajú aj nemoci.
Zaujímavý článok aj s fotkami matky a kladúcej robotnice včely kapskej.

Žije len na Madagaskare. Je menšia ako iné plemená, veľmi tmavá, s krátkym sosákom a nohami. Je veľmi mierna. Rakúsky zoológ a špecialista na včely, Friedrich Ruttner, ju v roku 1988 označil ako "jednu z najmiernejších plemien na svete". Je menej rojivá ako iné africké plemená.